BAJ-BAJ ? (pokračovanie)

    Škole som síce baj-baj dal, ale stále je tu akýsi zákon čo nás drží prikovaných v laviciach utrpenia... asi nejaké novodobé mučenie alebo čo...
    Po niekoľkých dňoch som sa do triedy vrátil, sadol som si na nejaké voľné miesto a začalo sa mojich šesť hodín trpenia za živa... Prestávku som presedel ako zvyčajne, sám so slúchatkami v ušiach, ktoré som načapal pri ich hard rock party ešte ráno. Odvtedy som si ich z uší nevybral... môj hudobný štýl je dosť osobitý a nedal by sa k ničomu prirovnať a keď aj.. znelo by to ako utečenec z najbližšej ZOO. Z mojej veľkej prázdnej tašky (neobťažoval som sa nosiť nejaké veci navyše ) som si vybral svoju knihu o ničom.. v podstate o všetkom. Okolo mňa sa banda tupých hláv zabávala na absurdných somarinách čo sa vymykajú môjmu tiež dosť osobitému humoru... Zvonček alebo aby som charakterizoval všetko presne  sluchový mučiaci nástroj som prepočul. Sedel som ponorený do deja (snažil som sa prísť na to o čom to vlastne čítam a odznova som sa do toho naozaj púšťať nechcel, keďže som bol už asi v polovici), tak som sa tváril, že všetkému rozumiem a nič mi neuniklo, v podstate som nerozoznal ani hlavnú postavu.
    V slúchatkách mi hralo niečo soft rockové a okolo mňa všetci stíchli, keď som si uvedomil, že stoja z nejakej zvláštnej príležitosti, tak som sa trápne postavil a hral som sa akože som bol veľmi zaneprázdnený. Nejaká neznáma pani sa trepala do našej triedy, sadala za ten veľký stôl vpredu. Tá neznáma bola vlastne známa, ale v ten moment som si matne spomínal. Bola to naša takmer vždy "vysmiata" výtvarníčka. (Nemyslel som vysmiata akože vlastne nevysmiata, ale naozaj vysmiata a jej vtipné poznámky sa ozývajú v triede ešte celý týždeň.) ... trápne.
   "Oukej deti, sadnite si! Nadpis Figurálna kresba... dáme si zopáčko... čo sa to vlastne budeme učiť." ...Všetci sa smiali na jej slangoch čo stáli za prd. Zatiaľ som si čmáral niekde na kraj môjho festového zošita, na nadpis som sa už úplne vykašlal a neprejavil som žiaden záujem... mal som určité pochybnosti, že z toľkej diaľky na mňa ani nedovidí... sedel som totiž úplne vzadu kde sedia tí úplný chytráci... celú hodinu prevravela a počúval som ten naivný smiech najatých spolužiakov. Ku koncu hodiny, keď som počmáral už celú stranu, som si nenápadky nasadil slúchadlá a mal som ju úplne čau.