BAJ-BAJ ? (pokračovanie)

    Škole som síce baj-baj dal, ale stále je tu akýsi zákon čo nás drží prikovaných v laviciach utrpenia... asi nejaké novodobé mučenie alebo čo...
    Po niekoľkých dňoch som sa do triedy vrátil, sadol som si na nejaké voľné miesto a začalo sa mojich šesť hodín trpenia za živa... Prestávku som presedel ako zvyčajne, sám so slúchatkami v ušiach, ktoré som načapal pri ich hard rock party ešte ráno. Odvtedy som si ich z uší nevybral... môj hudobný štýl je dosť osobitý a nedal by sa k ničomu prirovnať a keď aj.. znelo by to ako utečenec z najbližšej ZOO. Z mojej veľkej prázdnej tašky (neobťažoval som sa nosiť nejaké veci navyše ) som si vybral svoju knihu o ničom.. v podstate o všetkom. Okolo mňa sa banda tupých hláv zabávala na absurdných somarinách čo sa vymykajú môjmu tiež dosť osobitému humoru... Zvonček alebo aby som charakterizoval všetko presne  sluchový mučiaci nástroj som prepočul. Sedel som ponorený do deja (snažil som sa prísť na to o čom to vlastne čítam a odznova som sa do toho naozaj púšťať nechcel, keďže som bol už asi v polovici), tak som sa tváril, že všetkému rozumiem a nič mi neuniklo, v podstate som nerozoznal ani hlavnú postavu.
    V slúchatkách mi hralo niečo soft rockové a okolo mňa všetci stíchli, keď som si uvedomil, že stoja z nejakej zvláštnej príležitosti, tak som sa trápne postavil a hral som sa akože som bol veľmi zaneprázdnený. Nejaká neznáma pani sa trepala do našej triedy, sadala za ten veľký stôl vpredu. Tá neznáma bola vlastne známa, ale v ten moment som si matne spomínal. Bola to naša takmer vždy "vysmiata" výtvarníčka. (Nemyslel som vysmiata akože vlastne nevysmiata, ale naozaj vysmiata a jej vtipné poznámky sa ozývajú v triede ešte celý týždeň.) ... trápne.
   "Oukej deti, sadnite si! Nadpis Figurálna kresba... dáme si zopáčko... čo sa to vlastne budeme učiť." ...Všetci sa smiali na jej slangoch čo stáli za prd. Zatiaľ som si čmáral niekde na kraj môjho festového zošita, na nadpis som sa už úplne vykašlal a neprejavil som žiaden záujem... mal som určité pochybnosti, že z toľkej diaľky na mňa ani nedovidí... sedel som totiž úplne vzadu kde sedia tí úplný chytráci... celú hodinu prevravela a počúval som ten naivný smiech najatých spolužiakov. Ku koncu hodiny, keď som počmáral už celú stranu, som si nenápadky nasadil slúchadlá a mal som ju úplne čau.

Slúchadková dilema

   Trápny článok, nie je pre slabé povahy...

 Asi nemusím hovoriť, aký je to ten „trápny“ pocit keď vyťahujete zo šuflíka ( pre mňa šuflíka ) motanice a nepochopiteľne veľa týchto motaníc tam nie je len tak...

    Predstavte si že ste slúchatko, trebars to ľavé slúchadlo. Váš kamarát je pravé slúchadlo. (Kľudne si to môžete aj vymeniť ). Niekto vás pekne pomotá, ale vám sa to nepáči... Ste tvory, ktorým sa nepáči keď s vami ľudia robia čo chcú, veď predsa už len to, že si vás pchajú do uší je odporná predstava. No a takto pekne uložených vás odložia na vaše miesto (v mojom prípade do šufla).  Ste nie až tak celkom slobodné tvory, všade s vami zaobchádzajú ako s handrami a vy využijete aspoň tú jedinú chvílinku bez dozoru a robíte si vlastne čo chcete. „Motáte sa“ ľudia si pod motaním môžu predstaviť naozaj čokoľvek. Napríklad takú ťažkú punk rock party. Alebo ak je tvoje siamské dvojča žienka, tak kľudne naozaj čokoľvek. V tom vačku, taške, šufli, v skrini, na zemi, na stole, v záchode, v miske... si vlastne užívate váš dlhý, nudný slúchatkový život.

   A teraz príde váš ujo majiteľ, ktorý si chce vypočuť od vás nejaké krásne operné predstavenie a keď vás uvidí, v mysli sa mu udejú čudesné veci. Preklína, modlí sa, klania sa, prosí vás aby ste sa odmotali. Lebo vy ste sa do teraz motali... čo je vlastne určitý druh zábavy a on vás nachytá uprostred niečoho nečakaného... samozrejme, že sa zľakne, keby chvíľu počkal, party by možno skončila a vy by ste sa naspať odmotali.

     Preto ľudia moji...nikdy nevyberajte vaše sluchové zdroje uprostred motania sa, je to neslušné a trápne... : ) 

Hello September, nice to meet you !

    Ahojte... september už so všetkou drzosťou otvoril dvere a o chvíľu nám hodí facku počasie. Hej, hovorím o jeseni, a teraz budem mainstream ..., ktorá sa nezadržateľnou rýchlosťou blíži :). Je tu zas to hnusné obdobie..kedy slovo DEPKA bude asi najvhodnejšie... nestačí, že sa musím ako medveď pripraviť na "zimný spánok" a celú zimu prečkať v zime a hnusnej nálade, ale dokonca sa dopravovať na miesto utrpenia po vlastných, (aj ten medveď sa má lepšie).. Jop.. miesto utrpenia = ŠKOLA :) 

     Dnes bol jeden z tých ešte lepších dní, kedy vstaneš ešte za svetla, ktoré ti ide vypichnúť oči a postojš si na dvore, kde (ne)počúvaš keci dákej čudesnej osoby, ktorú po toľkých dňoch vyžierania posledných zásob na kempe a stúpaní po kopcoch za ktoré by ťa prijali na športový gympel, už ani nevieš identifikovať. Pritom ako sa opúšťa pri mikrofóne ti v hlave ešte duní hudba z festu a ešte stále myslíš na stratený občiansky, ktorý si naposledy ukazoval pri kontrole na Pohode feste. 

    "A teraz postupne prejdite do tried !"  Po tomto ozname sa spamätáš no nejako ti uniklo slovo postupne, a tak sa začneš pchať dopredu keď si uvedomíš, že okolo teba sú asi o dve hlavy nižšie decká...Vlastne je ti to jedno, o to ľahšie sa dostaneš ku vchodu. Keď už prejdeš prah triedy, zacítiš akúsi gumu, ktorá ide z tej krásnej podlahy nazývanej lino. Okej, teraz si sadneš a keď už všetci sedia a nedržia jazyk na mieste, tak si učka začne užívať, že ti ako prvému môže vynadať, zato že si nepočkal na ostatných. V podstate ti to žily vôbec netrhá, čo ťa vlastne po nej, no a teraz si vytiahneš knihu,  ani nevieš ako sa volá, len ťa zaujalo ako autor hovorí o telesnej láske týkajúcej sa troch postáv. 

     Voľáko prečkáš zmárnený čas, ktorý si mohol tráviť vo svojej komore bez kyslíka, ktorá už ani nevie ako vyzerá handra a už vôbec nehovorím o čerstvom vzduchu... Keď ale začuješ úplne náhodou "...a tento rok sa naozaj snažte, je váš posledný a čoskoro začnete so vstupnými testami. " to ťa položí, zavrieš knihu a celej škole dáš BAJ, BAJ.